EXISTENCIA ČASU
Otázka času zamestnáva moju myseľ už niekoľko rokov a stále som sa nedopátral k uspokojivému vysvetleniu čo čas je, ako vzniká, kto ho tvorí, ... . Rozhodol som sa zhrnúť svoje myšlienky do úvahy, ktorá možno prinesie prekvapujúci záver. Vychádzať budem z informácií získaných za vyše 30 rokov štúdia rôznych filozofií a náboženstiev, najmä však z diela BYTÍ – životní filozofie od autora Jozefa Zezulku, vydaného vydavateľom Tomáš Pfeiffer - Dimenze 2+2 v roku 2012. Jeho online verziu nájdete tu.
Rodíme sa do osudov, ktorých je konečné množstvo. Každý z týchto osudov však predstavuje obrovskú variabilitu v prežívaní udalostí osudu. Aby som sa dostal k téme úvahy, musím najskôr priblížiť kľúčovú otázku prežívania osudu.
Osud si môžeme predstaviť ako vajíčko, v ktorom sú za sebou poukladané jednotlivé osudové udalosti. Predstavme si ich ako tyčky. Každá udalosť má svoje dimenzie, od najlepšieho/najľahšieho priebehu, ktorý predstavuje horný koniec tyčky, až po najhorší/najťažší priebeh, reprezentovaný dolným koncom tyčky (Josef Zezulka: Bytí –
životní filosofie, kde na str. 77-78). Červená čiara predstavuje os prechodu osudom.
Niekomu bude možno bližšia predstava osudu ako knihy, kde je na každej strane popísaná jedna osudová udalosť. Je to však špeciálna kniha, v ktorej má každá strana niekoľko variantov, napr. strana 74 má varianty od A po Z, kde 74A zodpovedá najlepšiemu/najľahšiemu priebehu udalosti a variant 74Z najhoršiemu/najťažšiemu priebehu. Ak je napríklad na strane 74 popísaná udalosť úrazu, tak 74A môže znamenať len oškreté hánky na ruke, ale 74Z naopak mnohonásobnú zlomeninu ruky s trvalými následkami.
Život si teda môžeme predstaviť ako čítanie našej knihy osudu. Udalosti osudu, do ktorého sme za zrodili, teda stránky našej knihy osudu, sú pevne dané („Božia vôľa“), ale to, ktorý variant stránky budem čítať, záleží na mojej slobodnej vôli. Nie je to ale tak, že si vyberiem „Ja chcem prežívať variant A, lebo je najlepší“. Takto to nefunguje. Os prechodu osudom meníme svojimi činmi, rozhodnutiami a reakciami na práve prežívané udalosti.
Eckhart Tolle to vyjadril veľmi výstižne v jednom svojom výroku: „Spôsobom reakcie na práve prežívanú udalosť určujeme kvalitu nasledujúcej udalosti“. Ak teda čítam stranu 73 svojej knihy osudu povedzme vo variante K, ale nedokážem ju prijať, hromžím a nadávam, čo zlé sa mi to stalo, znížim si os prechodu osudom a stranu 74 budem čítať napríklad vo variante S.
Marcel Vanek svoj názor na slobodnú vôľu vyjadril nasledovne: „Naša slobodná vôľa vlastne spočíva len v možnosti vybrať si, ako zareagujeme na práve prežívanú udalosť, či vytvoríme pozitívnu, alebo negatívnu energiu“.
To, ako sa posunie naša os prechodu osudom je však ovplyvnené množstvom ďalších okolností, ku ktorým patria planetárne vplyvy (najmä vplyv Mesiaca), vplyvy prostredia, vplyvy ľudí, s ktorými zdieľame svoj život, vplyvy vecí,... Osudy všetkých ľudí a vecí vytvárajú celkovú osudovosť a navzájom sa ovplyvňujú.
Pomaly sa blížim k téme úvahy – času. Čítaním mojej knihy osudu sa v mojom vedomí vytvára lineárny čas. Ak práve čítam stranu 74, strany predchádzajúce pre mňa predstavujú minulosť, strany nasledujúce budúcnosť. Takto vnímame čas v tretej dimenzii, ako sekvenciu za sebou nasledujúcich udalostí, teda minulosť – prítomnosť – budúcnosť. V čtvrtej dimenzii existuje minulosť, prítomnosť a budúcnosť naraz. Táto predstava je však pre nás ľudí len ťažko akceptovateľná, takže sa vráťme späť do 3D.
Keď hrám so svojim kamarátom šach, je táto udalosť zapísaná v mojej knihe osudu napríklad na strane 52, ale v kamarátovej knihe osudu napríklad na strane 38. Aby sme mohli šach spolu hrať, striedavo ťahať figúrky a reagovať na vyrieknuté slová, musia byť prežívania našich osudov navzájom „časovo synchronizované“. To znamená, že keď som ja začal čítať stranu 52 svojej knihy osudu, musel kamarát začať čítať svoju stranu 38. To z tej obrovskej osudovosti uvažujeme len nad dvomi osudmi. Ale môžeme si predstaviť, že sa to celé, osudy všetkých tvorov a vecí, dá časovo zosynchronizovať za predpokladu, že všetci žijeme teraz.
Uvážme ale nasledovné: podľa Jozefa Zezulku naše opakované zrody nemusia byť do dôb časovo nasledujúcich, ale v budúcom živote sa môžem narodiť napríklad do doby starého Egypta, alebo do doby Ježiša, Buddhu, ale rovnako dobre aj do ďalekej budúcnosti.
Toto tvrdenie dokážem na základe získaného poznania bez problémov akceptovať a plne s ním súhlasím. Ak to niekto nedokáže, uvediem ako iný príklad Experiment Philadelphia, pri ktorom boli dvaja námorníci lode USS Eldridge prenesený v čase do budúcnosti, alebo iné zdokladované „presuny“ osôb z úplne inej doby.
V čom je rozpor? Všetky tieto doby sú v 3D. Ak sa môžem rodiť do rôznych dôb, musí byť viac časových synchronizácií. Jedna v starovekom Egypte, druhá za doby Ježiša, tretia v súčasnom živote, atď. A toto si už predstaviť nedokážem.
Všetky osudy vo všetkých svojich variantoch sú dopredu pevne dané. Prechod jedným osudom môže predstavovať obrovské (niektorí tvrdia nekonečné) množstvo možností (variantov). Predstaviť si to môžeme ako zvláštny ležiaci strom, ktorého kmeň vľavo predstavuje začiatok osudu a kmeň vpravo koniec osudu. Nech už za vyberiem ktorýmkoľvek konárikom, vždy dôjdem až na koniec osudu.
Jedna cesta osudom môže predstavovať život s jednou osobou, iná cesta tým istým osudom život s úplne inou osobou. Počas svojho života sa stretnem s tisícami ľudí, teda interagujem s tisícami rôznych osudov. Jedna cesta môže byť dlhšia, iná kratšia. Ako je možné toto všetko časovo zosynchronizovať?
A tera prichádza na rad tá šialená kacírska myšlienka. Žiadna časová synchronizácia podľa mňa neexistuje. Keď čítam svoju knihu osudu, čas sa vytvára len v mojom vedomí a je to len môj "súkromný" čas. Na každej strane a jej variante je presný „energo-informačný“ záznam všetkých interakcií s ľuďmi aj s vecami.
Takže keď na strane 52 hrám šach so svojim kamarátom, je tam presne zaznamenaný priebeh celej hry vrátane nášho dialógu, ktorý pri hre vedieme. Strana 52 má veľa variantov, v jednom môžem vyhrať, v inom prehrať v ďalšom remizovať, ... Ale všetky sú vopred dané. Moja hra s kamarátom je vlastne len „prechod jedným konárikom mojho stromu osudu“.
Zdá sa vám to šialené a nezmyselné? Predpokladám, že každý z vás už mal živý sen. Taký živý, že keď ste sa zobudili, boli ste nesmierne šťastný, že to bol len sen. A keď ste ten sen snívali, vedeli ste, že je to len sen? Bola to pre vás nespochybniteľná realita. S niekým ste sa možno bili, alebo ste havarovali, alebo ... Ale ani na okamih ste v tom sne nezapochybovali o tom, že by to nebolo skutočné. A aj čas bol úplne reálny.
Nemôže byť celý náš život len takýmto snom, z ktorého sa raz zobudíme? Nemôže byť čas, ktorý v tomto "životnom sne" prežívame len výtvorom nášho vedomia? Naším "sukromným časom"? Nie je čas len nástrojom, ktorý nám umožňuje posúvať svoje poznanie a chápanie ďalej tým, že vidíme následky svojich činov z minulosti?
Na tieto otázky odpovede nepoznám. A je možné, že kvôli úrovni nášho ľudského vedomia odpovede ani poznať nemôžme. Možno raz, keď sa dostaneme na oveľa vyššiu vývojovú úroveň nám otázka času bude zrejmá.
Peter Nemec