ODPÚŠŤAŤ ALEBO NEODPÚŠŤAŤ  [9.2.2012, doplnené 1.4.2018]

Včera sa u mňa zastavil môj dobrý kamarát. Rozprávali sme sa o všeličom a nakoniec sme skončili pri odpúšťaní. Fascinovalo ma, ako úžasne si prepracoval rôzne „odpúšťacie formulky“, ako fantasticky ich dokázal zoštylizovať. Napriek tomu však hnev voči tým, čo mu „ublížili“ v ňom neustále pretrvával a v skutočnosti vlastne nikomu napriek svojej prepracovanej technike neodpustil.

Celý zvyšok dňa som rozmýšľal nad tým, čo vlastne odpúšťanie je a či je vôbec potrebné takýmto spôsobom odpúšťať.

Keď nám niekto „ublíži“, teda keď urobí niečo, čo má podľa našej mienky na nás negatívny vplyv, vyvolá to v nás zvyčajne hnev, agresivitu, prípadne strach z dopadu tohto činu na nás. Sú to všetko veľmi negatívne energie, ktoré spôsobia v našom energetickom tele nerovnováhu. Táto sa po krátkom alebo dlhšom čase prejaví aj na našom fyzickom tele či už bolesťou, chrípkou alebo ťažšou chorobou. Intuitívne cítime, že by sme túto nerovnováhu mali nejako vyvážiť a tak sme si vymysleli odpúšťanie. Proces odpúšťania je vlastne akási autosugescia, pri ktorej sa presviedčame, že dotyčný to možno tak nemyslel, že nevie čo robí a že my sme úžasne duchovní a na vysokej úrovni a tak mu ideme odpustiť. Snažíme sa vlastne  len egoisticky vyprodukovať pozitívnu energiu, ktorá by uviedla do rovnováhy tú negatívnu energiu, ktorú sme vytvorili hnevom/strachom, vyvolanom konaním dotyčnej osoby.

Z odpúšťania sme si urobili výnosný biznis. Píše sa o ňom množstvo kníh, na drahých kurzoch nás učia ako správne odpúšťať, vtláčajú nám do hláv rôzne afirmácie, samozvaní duchovní učitelia nám odpúšťanie prezentujú ako nevyhnutnosť každodenného života. A my sme stále nešťastní a napriek vynaloženým financiám a stratenému času na kurzoch a prednáškach nedokážeme odpustiť.

Myslím si, že odpúšťať by sme nemali. Pokúsim sa to vysvetliť. Žijeme na planéte, kde sme ako bytosti dostali úžasný dar – slobodnú vôľu, možnosť slobodne sa prejaviť. Keď ideme niečo urobiť, môžeme sa slobodne rozhodnúť, ako to urobíme. Väčšinou sme presvedčení, že naše konanie je absolútne správne a v súlade so všetkými vyššími zákonmi. Je to dané našou úrovňou pochopenia a poznania, dosiahnutým vývojovým stupňom. To, čo sa však nám zdá úplne normálne a v poriadku, môže niekomu ublížiť a negatívne ovplyvniť jeho život. My sme to však urobili v presvedčení, že je to to najsprávnejšie, čo sme mohli urobiť.

Najlepší bude asi príklad. Predstavme si, že som zamestnaný vo firme. Môj šéf má vysokú školu a my, jeho podriadení sme stredoškolsky vzdelaní. Ja by som si však chcel dokázať, že mám na to, aby som vyštudoval vysokú školu a tak sa popri zamestnaní dám na štúdium a aj ho dokončím. Môj šéf to však pochopil tak, že sa chcem stať vedúcim a ohrozujem jeho pozíciu. Je starší, ja som mladý, ambiciózny a vedenie firmy ma uznáva. Šéf  sa začína báť o svoju pozíciu a obáva sa, že ho nielen zbavia vedúceho miesta, ale ho aj prepustia a ja ho nahradím. Má doma dve deti, ktoré práve začali študovať na vysokej škole vo vzdialenom meste a invalidnú manželku. Keby prišiel o svoje miesto, nedokázal by rodinu uživiť. Začal preto proti mne šíriť intrigy, štvať proti mne kolegov a presviedčať vedenie firmy, aby ma prepustili. Bol skalopevne presvedčený, že koná to najlepšie a najsprávnejšie čo môže. Potrebuje predsa ochrániť svoju rodinu. Keď som sa o intrigách dozvedel, vzkypela vo mne taká obrovská zlosť, že som na ďalší deň musel zostať doma so žlčníkovým záchvatom.

Ja sám som si hnevom vyvolal energetickú nerovnováhu, ktorá vyústila do žlčníkového záchvatu. Mám teraz omielať nejaké afirmácie o tom, ako šéfovi odpúšťam? V skutočnosti mi ani nejde o to, aby som šéfovi odpustil, som len vypočítavý (češi majú na to krásny výraz „vychcaný“) a chcem, aby mi už bolo dobre, aby ma žlčník prestal bolieť.

Keby som pochopil, že šéf sa len slobodne prejavil na základe svojej slobodnej vôle a úrovne svojho poznania, nemohol by som sa na neho nahnevať. Keby som sa nenahneval, nemal by som mu čo odpúšťať.

Keď sa slobodne rozhodneme prijať ľudí s ich slobodou prejavu, nemusíme nikomu odpúšťať, lebo nebudeme mať čo odpúšťať. Stále si teda myslím, že odpúšťať by sme nemali. Mali by sme len byť schopní pochopiť, že ľudia okolo nás dosiahli rôzne vývojové stupne a keby sme my boli na ich mieste, v ich situácii, konali by sme úplne rovnako. Potom nebude potrebné niekomu niečo odpúšťať.

Ak pociťujeme potrebu odpúšťať, mali by sme odpúšťať sebe za to, že sme danú situáciu / človeka nezvládli a reagovali sme negatívne.

Dôležité upozornenie:  Táto úvaha nie je o mojom kamarátovi, je o mne a o každom, kto sa v texte našiel. Príklad je vymyslený.

Doplnenie: Asi po piatich rokoch po zverejnení tejto úvahy mi kamarátka poslala linku na video na YouTube. Pán Štukavec tam prezentuje svoj názor na odpúšťanie, ktorý je úplne rovnaký ako môj. Veľmi ma to potešilo. Môžme sa síce mýliť obaja, ale som rád, že niekto dospel svojimi úvahami a premýšľaním k rovnakému záveru.

S prianím všetkého dobrého
Peter Nemec

_____________________________________________________________________________________________________________

REAKCIE ČITATEĽOV


10.2.2012 - Evka Španielová

Uvediem jedoduchý ale použiteľný príklad.
Keď malé dieťa je kura s ryžou a kompótom, nie je problém z obrusu prečítať obedové menu a stôl nevyzerá vábne. Ako rastie postupne robí menší neporiadok a už po sebe zoberie len zo 5 zrniek ryže, ostatné buď ani nevníma, alebo sa mu nechce robiť dôsledne. A po dospelom zostane obrus čistý.

Maličký ani nevedia že by mali odpúšťať, lebo svet vinia zo všetkého čo sa im len zamanie a nevidia ani svoj podiel "zásluh" ani nevnímajú, že aj druhí sú tu so svojimi potrebami, názormi a hlavne so slobodnou vôľou konať podľa seba.... a tak ani nevedia že by mohli odpúšťať.

Malí ľudkovia odpúšťame, lebo nám dochádza, že sme včera a dávnejšie egoisticky zaujali nesprávny postoj k blížnemu ( prišiel náš čas odpustiť sebe i ostatným pre spústu lebotín- napr.
-lebo nám došlo že sme síce konali najlepšie ako sme vedeli na základe poznaného, ale to ešte neznamená že milujúco blížneho svojho, a naši blížny majú tiež svoju mieru poznania a kompletnú slobodnú vôľu, ktorú sme videli ako samozrejmosť hlavne u seba a druhým sme sa snažili vnútiť svoje presvedčenia
-lebo sme boli tak zaujatí svojimi žabo-myšími starosťami že ...
-lebo ...
-lebo ...)
Do tejto skupiny radím seba, a  ja zatiaľ vnímam odpúšťanie  ako jednu z najkrajších nutností. Snažím sa poupratovať svoj neporiadok (odpúšťať čo je nutné) a hlavne prijať život so všetkým čo prináša.

A raz keď budeme veľkí ( alebo tí čo už sú teraz takí veľkí takto robia ) nebudeme musieť odpúšťať, lebo budeme slobodu dávať razom a nebude čo odpúšťať len ďakovať a ďakovať.

Ďakujem že si mi (a myslím že nielen mne) dal zmysluplný podnet na zamyslenie.